Pohybová fantázia Cesty života v DAD v Prešove

Pohyb je život
Kým titulok, ktorý je mottom predstavenia, som “ukradol” z bulletinu, ďalšiu vetu som už viedol z vlastnej hlavy, aby som zdôraznil to, o čom sa bude hovoriť.

Myšlienku, že pohyb je život tak môžeme tento krát použiť aj v inom, širšom kontexte. Divadelný život v Prešove sa totiž pohol a vejár profesionálnych scén sa rozrástol. Prešovské divadlo Alexandra Duchnoviča si pokrstilo už tretí súbor. Po činohre a po PUĽS-e je to tanečné štúdio, ktoré sa diváckej verejnosti predstavilo na veľkej scéne Divadla Jonáša Záborského svojou prvou premiérou Cesty života. Naozaj nezávideniahodná cesta trhovo-umeleckým životom.
Otcom tohto projektu je autor námetu, choreograf a akýsi “vedúci” Vlado Marušin. Hudbu zložiť Svetozár Stračina a scénografom bol Dušan Pončák. Predstavenie by sme mohli charakterizovať ako filozofickú úvahu o svete v pohybovo-tanečnom prevedení. Tematický oblúk sa začína stvorením sveta človeka, pokračuje cez univerzálne existenciálne úvahy a končí sa súčasnými aktuálnymi otázkami bytia či nebytia človeka, zrasteného so zemou, so svojou rodnou hruďou. Myšlienka ozaj monumentálna alebo inak, našsky povedané, poriadne vysoko zaťatá sekera.

Cesta k životu
Toto je názov prvej časti, v ktorej jednoznačne dominuje scénograf D.Pončák so svojimi farebne čarujúcimi nápadmi. Z hľadiska hudby a tanca je táto časť, vymedzená vznikom sveta a vyhnaním z raja, akoby prológom. Výtvarne dominuje a očaruje. Zrod je tu spojený s mágiou, farebnosťou a s tajomstvom kúzelníckej plachty s dúhovanými loptami. Rodí sa vesmír, rodí sa človek.

Cesta k sebe
Ak prvá časť predstavenia smerovala mimo, von do nekonečna a do fantázie, siločiary v druhej časti sa stretávajú v bode, ktorý sa nazýva človek. Hudba sa rozrastá, naberá na intenzite, stáva sa polyfónnou. Tanec a pohyb tu úplne ovládajú veľké javisko. Sólové výstupy striedajú skupinové kompozície. Ožíva človek vo svojej univerzálnej podobe.

Cesta životom
Ak predstavenie má vrchol, tak tretia časť je skutočným vrcholom. Folkloristi sa jednoducho nemôžu zaprieť. Ani skladateľ S.Stračina ani tanečníci PUĽS-u. Ovce, krpce a fujary - slovenský živel je na svete, hor sa pastieri! Z kozmu cez homo sapiens ku koreňu, k rodnej hrude, k tradíciám. Tu musíš žiť, tu si musíš nájsť svoje miesto! Ako keby to cítili tak autori, ako aj tanečníci. Na javisku sa skutočne bojuje. Bez zbraní, ale tvrdo. Sólový tanec Ovčí vzdych v podaní Jána Sakalu vyvoláva potlesk na otvorenej scéne.
Predstavenie vrcholí. Tanec je modlitba, pohyb a láska sú život. Muž a žena kľačia pred oltárom, berú si na seba kríž, symbol lásky a pokory. Záver, ktorý obracia predstavenie tam, kde sa to začalo - k tajomstvu vesmíru v človeku a človeka vo vesmíre.

Možno, že som vo výrazoch trocha nadnesený a patetický. No veľká téma si to priam vynucuje. Napriek tomu ostaňme radšej trochu pri zemi a nezabúdajme, že celok sa skladá z častí a všeobecné sa prejavuje iba v jednotlivom, pričom jedno vyplýva z druhého. Ak v tomto predstavení vznikli určité rozpory a nejasnosti, vychádzali iste z čiastočnej disharmónie medzi monumentálne metaforickou témou a konkrétnym hudobno – tanečno - pohybovým prejavom. Zdravé tvorivé ambície a túžba po novom umeleckom čine však zaiste vyvažujú chybičky krásy, ktoré sú možno aj prirodzené a zákonité pionierske dane. Hádam mal súbor a jeho vedúci veľké oči, ale nech... Som presvedčený, že vysoko zaťatá sekera sa ani nevyšmykne, ani nevyštrbí, ani nezlomí.

Ak som na začiatku spomenul krstiny, patrí sa zaželať na záver novorodencovi ešte čosi pekné na cestu života. Takže: veľa talentovaných hudobníkov, choreografov, výtvarníkov a tanečníkov, veľa zdaru a hlavne nemenej peňazí.

Peter Káša