Svetlo v sále zhaslo. Počúvame šumenie mora. Na scéne sa objavuje veľký kruh z ležiacich tanečníkov. Kruh sa rozpadáva a na jeho mieste ostávajú tri tanečné páry v rôznych figúrach. Ostatní prebiehajú v skupinkách zo strany na stranu ako v nejakej podmorskej ríši, alebo ako pri prvotnom chaose, v ktorom ešte niekto nemá svoje miesto. Potom tanečníci ležia na zemi, trupy majú zdvihnuté a udierajú rukami o zem, akoby more ustúpilo a nejaké ryby, boli vrhnuté na suchú zem.
Pred nami sa odvíja neobyčajné tanečné divadlo - druhá premiére Tanečného štúdia pri Divadle Alexandra Duchnoviča pod názvom Zvábení Zemou - pohybové divadlo zložené z mozaiky pestrých obrazov, tanečných štýlov, divadlo, ktoré je i nie je folklórom, ktorá nesie jasnú pečať osobnej výpovede. Autorom je mladý choreograf Vladimír Marušin, absolvent VŠMU v Bratislave. Po predstavení si v sebe odnášate niektorú z pohybovo-tanečných interpretácií, komický výstup tanečníkov - klaunov z obrazu Radosť bytia - Radosť žitia alebo pôsobivý tanec dievčat so šnúrami s drevenými korálkami symbolizujúcimi slnečné lúče z lúčov Slnka, tanec márnej lásky z pobláznenia zmyslov alebo rituálny tanec z obrazu Úcta k Slnku...Ak si však položíte otázku ako dvanásť obrazov s poetickými názvami, z ktorých sa skladá predstavenie, navzájom súvisí, môžete byť po prvom vzhliadnutí aj trochu bezradní. “Nehľadaj logiku, ale zmysel”, to sú slová citované z bulletinu k premiére. Choreograf teda odmieta jednoznačný výklad, jediné vysvetlenie znakov, symbolov. Umenie je svojou podstatou metaforické - viacznačné. Umožňuje vyjadrovať sa a komunikovať ľuďom navzájom, celostne zapája vedomie, podvedomie, city. Neobmedzuje sa len na sprostredkujúcu úlohu rozumu. Tvorca nás pozýva na spoluúčasť - nakoľko zarezonujeme, stotožníme sa s jeho videním, cítením s jeho obrazom sveta. Tak popri estetickom zážitku nás obohacuje ľudsky, bytostne umožňuje precítiť čo ma spája i oddeľuje od ostatných. Netreba teda strácať pôdu pod nohami, ak na prvý krát nerozumiem všetkému, čo sa na scéne deje. Stačí byť “jednoducho” vnímavý a otvorený, bez snahy byť nad a všetko triediť, škatuľkovať.Otázka by mohla znieť, čo nové nám ponúka choreograf Vlado Marušin so svojím veľmi profesionálne zdatným súborom mladých tanečníkov? Ako cez folklór, ktorý si zvolili za základný vyjadrovací prostriedok, dokážu zaujať dnešného diváka, vyjadriť svoju osobnú výpoveď? Napriek tomu, že choreograf vychádza z hudby Svetozára Stračinu výrazne inšpirovanej ľudovou hudbou, derie sa do popredia v jeho cítení viac tanečných štýlov, rôznorodejších pohybových výrazov, prekvapujúcejších pohybových kontrastov. Vlado Marušin ponúka vo svojom tanečnom divadle Zvábení zemou “vábiteľskú” fascinujúcu mozaiku zloženú z tanca excentrických pohybov, klauniád, rituálnych kompozícií... Predstavenie sa skladá z dvanástich obrazov (úvodný Zem na obzore, záverečný Veľký deň), v ktorých môžeme vystopovať určitú súvislosť. Snáď najviac sa priblížime zámeru autora cez symbol kruhu, ktorý sa v predstavení vyskytuje najčastejšie a má aj dominantné postavenie: otvára i uzatvára celé predstavenie. Kruh môže symbolizovať spoločenstvo: na počiatku sa kruh rozpadá, v tme, ľudia ešte nenašli zmysel vzájomného bytia, potom cez spoločne zažitú skúsenosť Radosti bytia - Radosti žitia. Odkryté z pamäti, Poblúdenie zmyslov, dospeli ku kultovému obdivu životodarnej i živelnej prírody z lúčov Slnka, Úcta k Slnku - rituálny tanec v kruhu a dynamický vrchol predstavenia, aby nakoniec prijali svetlo, ktoré priniesol Veľký deň - tanečníci opäť ležia na scéne v kruhu ako v úvode, ale pri hlavách im svietia sviečky a nad nimi sa vznáša veľký kríž. Mohli by sme povedať, že je to akási mýtická cesta o vzniku nášho spoločenstva, o ľuďoch žijúcich na tomto historickom území. Všetky prirovnania však pokrivkávajú. Preto, keďže v umení platí nechať sa inšpirovať a byť inšpiratívny - prijmite pozvanie na Zvábení Zemou, aby ste aj vy mohli zažiť toto pozoruhodné mystérium.
Po Cestách života - prvá premiéra Tanečného štúdia DAD, je to druhé predstavenie usilujúce o osobitý výraz, o osobitú výpoveď.
Vladimír Šmihula