Profesionálny Poddukelský ukrajinský ľudový súbor (PUĽS) bol založený v roku 1956 ako súčasť Ukrajinského národného divadla (UND) v Prešove. Vznikol na báze operety UND, predchodcom ktorej bol Ukrajinský ľudový súbor piesní a tancov v Medzilaborciach, neskôr v Cemjate pri Prešove. U kolísky PUĽS-u stali traja skúsení umelci: zbormajster Juraj Kosťuk, choreograf Vladimír Libovický a vedúci orchestra Jaroslav Pokorný. Úlohou PUĽS-u bolo šíriť ľudovú pieseň, tanec a hudbu medzi ukrajinským (rusínskym) obyvateľstvom východného Slovenska, predovšetkým ľudové umenie tohto etnika, na profesionálnej úrovni.

   Na čele súboru, ktorý v rôznych obdobiach mal 80-100 členov (bez administratívy, spoločnej pre obidve zložky UND), sa vystriedalo niekoľko významných i menej významných umelcov: Juraj Kosťuk, Juraj Cimbora, Štefan Ladyžinský, Melánia Nemcová, Rudolf Smoter, Andrej Hnát, Vladimír Ľjubimov, Vladimír Marušin, Juraj Švantner a Miloš Morochovič. Napriek poplatnosti dobe v ktorej súbor pracoval, bolo to dobré umelecké teleso, v ktorom za viac ako 50 rokov vyrástlo a zdokonalilo sa takmer 500 profesionálnych umelcov. Medi nimi boli vynikajúci speváci (Jozef Prihoda, Mária Mačošková, Rudolf Smoter), tanečníci (Ján Čisárik, Juraj Goga, Anna Lopatková), hudobníci (Júlis Šarkózi,  Gejza Lakatoš), choreografi (Juraj Goga, Stanislava Selčanová), dirigenti, hlasoví pedagógovia atď. S PUĽS-om spolupracovali známi českí, slovenskí a ukrajinskí umelci: Václav Dvořák, Tibor Andrašovan, Štefan Nosaľ, Juraj Kubánka, Július Selčan, Mykola Popenko, Klára Balogová a mnohí iní. V roku 1990 v rámci tzv. „deukrajinizácie Rusínov“ prídavné meno „ukrajinský“ v názve súboru bola zamenené adjektívnom „umelecký“ – Poddukelský umelecký ľudový súbor, čim bol nivelizovaný jeho národnostno-etnický charakter. Toto pomenovanie súboru zostalo dodnes.

    Najväčší úspech PUĽS zaznamenal v rokoch 1967-73, keď jeho umeleckou vedúcou bola Melánia Nemcová, na slovo vzatá odborníčka v oblasti ľudovej kultúry, predovšetkým zvykoslovia a tanečného umenia. Jej pričinením PUĽS za toto krátke päťročné obdobie, okrem stoviek vystúpení doma, uskutočnil 23 mimoriadne úspešných zájazdov do 14 krajín Európy a Ameriky (ZSSR, Francúzsko, Juhoslávia, Holandsko, Veľká Británia, Taliansko, Dánsko, Nórsko, Švajčiarsko, Poľsko, Nemecko, Tunis, USA a Kanada).

    Aj keď PUĽS i po kvalitatívnej, i po kvantitatívnej, i po finančnej stránke prevyšoval činohru UND (v r. 1990 premenovaného na Divadlo Alexandra Duchnoviča) vždy bol iba akýmsi „príveskom“ činohry. Preto v roku 2008 sa osamostatnil a stal sa profesionálnym umeleckým telesom Prešovského samosprávneho kraja. Zriaďovateľ však poskytuje iba platy jeho zamestnancom. Všetky iné položky (a tých je neúrekom) súbor hradí z vlastných zdrojov (hlavne zo vstupného), t.j. musí si na seba zarobiť.

    Ako folklorista som od roku 1960 nevynechal ani jednu premiéru PUĽS-u. Na premiéru súboru „Očarení pohľadom“, ktorá sa uskutočnila na Veľkej scéne Divadla Jonáša Záborského v Prešove (zaplnenej do posledného miesta) 1. mája t.r. som šiel s určitou skepsou. Očakával som, že to bude „internacionálna“ skladačka medzi sebou nesúvisiacich čísiel. To, čo som uvidel, mi doslova vyrazilo dych. Bolo to vysoko profesionálne predstavenie s ucelenou koncepciou, vynikajúcou choreografiou a réžiou vedúceho súboru V. Marušina a skvelým hudobným sprievodom orchestra pod vedením Jana Karboníka.

    Program je venovaný nedožitým 80. narodeninám Melánie Nemcovej (1918-2006) a je ladený v jej intenciách. Je stavaný výlučne na hudbe, piesňach a tancoch rusínskeho etnika východného Slovenska, čim autori zrejme chceli zdôrazniť kontinuitu s niekdajším Poddukelským ukrajinským ľudovým súborom. Jedinou výnimkou bola svadobná pieseň Zberaj ša z nami, kochaňa moje (variant poľskej piesne A z gury, z gury, jedu Mazury), ale aj tá v našom prostredí už dávno zdomácnela. Vôbec nezneli „cudzo“ ani hudobné „napodobeniny“ iných autorov, napríklad z muzikálu Na skle maľované.

   Program súboru predstavoval nie autentický, ale vysoko štylizovaný folklór, pričom štylizácia je mimoriadne citlivá. Upravovateľ piesní Andrej Kalinka nielenže zachoval rusínske nárečie každej piesne, ale aj fonetické zvláštnosti regiónu, z ktorého pieseň alebo hovorené slovo pochádza. Menej štylizované sú nádherné ľudové kroje (navrhnuté Annou Marušinovou), pričom každý rešpektuje špecifiku predstavovaného regiónu alebo lokality. Je chvályhodné, že autori v programe predstavili nielen bohato zdobené sviatočné kroje (z rusínskych lokalít horného Zemplínu, Makovice a Spiša), ale aj jednoduché pracovné oblečenie z medzivojnového obdobia (pieseň Prijdi, mij mileňkyj a tanec Stara, poď!).

Celé predstavenie má neobyčajne rýchly spad a dynamiku. Všetko je v neustálom pohybe. Divák sa nestačí spamätať z jedného prekvapenia a už je tu ďalšie, ešte väčšie. Dôležitú úlohu v predstavení hrajú svetelné efekty a jednoduché viacúčelové rekvizity. Napríklad, stoličky sa stávajú stolcami na pranie a v určitom usporiadaní aj lavicou, mostom, novomanželským lôžkom a oknom. Malý súdok vykonáva funkciu gelety (nádoby na bryndzu), vedra, stoličky a praktikábla pre zbor. Z obyčajne stužky choreograf dokázal vykúzliť voz-rebriňák so záprahom a kočišom.

    V porovnaní s niekdajším PUĽS-om, dnešný súbor je omnoho menší. Má iba 40 výkonných umelcov: 18 tanečníkov, 14 spevákov a 8 muzikantov. Na kvalite programu to vôbec nebolo vidieť, pretože jednotlivci pomocou najmodernejšej zvukovej techniky podali maximálny výkon. Každý spevák a hudobník mal na čele miniatúrny mikrofón, takže aj zborové, aj sólové piesne dosahovali štúdiovú kvalitu. Pri piesní Ďivčinoňko, ďivčinoňko, diváci dokonca počuli tichučké šeptanie zamilovaného paru. Veľkú zásluhu na tom má hlasová pedagogička Jana Ljubimová, ktorá každú pieseň „vycibrila“ do maximálnej dokonalosti. Tance v naštudovaní Antona Beliša a Vladimíra Marušina hraničili s vysokými športovými výkonmi. Týka sa to predovšetkým sólových tanečníkov a tanečníc – Juraj Velebíra, Jaroslavy Geregovej a Martiny Koščovej a iných. Diváci mali dojem, že celý tento neveľký súbor pozostáva zo samých sólistov.

    Program pozostával z dvoch častí. Impozantným bol už samotný úvod. V pozadí jednoduchej scény zneli piesne ženskej a mužskej skupiny súboru bez hudobného sprievodu, ktoré postupne splynuli do spoločného zboru. Hudba imitovala zvuk zvonov. Na scénu vybehli tanečníci a makovickou poľkou vytvorili atmosféru dedinskej zábavy. Veselé piesne sa v programe striedali so smutnou baladou, piesne s hudobným sprievodom s lyrickými piesňami a cappella. U divákov najväčším úspechom sa tešil „zvykoslovné“ čísla, predovšetkým pranie na potoku (Vysoko podkásaná). V. Marušin a hudobník A. Kalinka tu skĺbili do jedného celku rytmus drevených piestov s piesňami, tancami, hrami a hovoreným slovom. Všetko toto tvorilo harmóniu radosti a životného optimizmu, prenášaného aj na obecenstvo. Vynikajúce boli aj pastierske piesne a tance z Jakuban.

    Vo vysoko štylizovanej scénke „Hory, hory“ choreograf zobrazil tvrdú prácu drevorubačov, ale aj bujarú veselosť po práci, keď sa šiesti parobci takmer pobili na troch dievčatách, čo prišli do lesa zbierať jahody. Nakoniec všetko skončilo zmierom. Ako hymna znela mužská zborová pieseň Ej hory, hory, bajrivsky hory z Bajeroviec. Úchvatné boli prekáračky Prijdi mij mileňkyj a ukrajinská balada Trojziľa. Komický obraz Stara, poď! presvedčil divákov, že veseliť sa môže nielen mládež, ale aj starší muži a ženy, zabávajúci sa spolu s nimi.

    Druhá časť sa otvárala obľúbeným žánrom Melánie Nemcovej veľkonočnými chorovodmi. Toto číslo je akoby vystrihnuté z jej niekdajšieho programu z 60. rokov m. st., pravda, s využitím nových výrazových prostriedkov.

 

   Za chorovodami nasledovala svadba z Jakuban – od pozvania na svadbu, cez odchod na sobáš, príchod mladomanželov do domu ženícha, čepčenie mladuchy, družbovský tanec – po posvadobnú veselicu. Každý tento akt bol sprevádzaný svadobnými piesňami, tancami a hovoreným slovom. Tu sa účinkujúci prejavili nielen ako skvelí speváci a tanečníci, ale aj ako vynikajúci herci. Mimoriadne dobre zahrala úlohu nevesty mladučká Mariana Železná a pozývači na svadbu Viktor Ťasko a Jaroslav Balaž. Predstavenie prekypovalo podarenými režijnými nápadmi a nečakanými zvratmi. Napríklad, svadobný stôl bol zobrazený kusom bieleho plátna  držaného dvoma účinkujúcimi. Veľmi úspešný bol družbovský tanec s kosami namiesto valašiek. Skutočným skvostom bol záver svadby. Záverečnú codu si obecenstvo búrlivými potleskami vynútilo zopakovať trikrát.
    Dvojhodinový program sa začal prológom – piesňou Pačit ša mi pačit – o láske medzi mladými ľuďmi a skončil sa epilógom – ukrajinskou piesňou Hori luhom dolu luhom o ťažkom živote vydatej ženy, ktorú manžel prestal milovať.
    Autori čerpali materiál pre premiérové predstavenie z viacerých publikovaných prameňov, ale aj z terénnych výskumov, pravda, cez svoje vlastné stvárnenie. Niektoré prvky prevzali zo starších programov PUĽS-u a od amatérskych súborov.

     Nie menej úspešné ako premiéra boli aj ďalšie reprízy PUĽS-u ktorých som sa zúčastnil. Všetky boli vypredané, čo svedčí o životaschopnosti súboru. Jeho program sa v plnej miere vyrovná programom SĽUK-u, Lúčnice a iných profesionálnych telies. Nie je to však napodobnenina žiadneho z nich. Je to súbor s vlastnou tvarou. Jeho vystúpenie v rovnakej miere zaujme divákov v Osturni, Habure a Novej Sedlici, ako aj náročných divákov v Bratislave, Prahe, Paríži a New Yorku. Dokázal to už prvý viac ako dvojtýždenný zájazd PUĽS-u do Francúzka a pozvanie na zájazd do Kyjeva v decembri toho roku.
    PUĽS je skutočne novým súborom, ktorý napriek zmene zriaďovateľa, úspešne nadväzuje na umelecké tradície svojho 53-ročného predchodcu. Dúfajme, že aj ďalšie premiéry sa ponesú v tomto duchu.